Nedávno sme písali o tom, čo sa dnes odohráva vo východnej časti Konžskej demokratickej republiky – o stratených domovoch a nezlomnej vôli ľudí, ktorí museli ujsť pred násilím. Dnes prinášame konkrétny príbeh jednej z rodín, ktoré prichádzajú po pomoc do našich distribučných centier.

Predstavte si, že žijete v neustálom strachu. Nikdy neviete, kedy začnú dopadať bomby, kedy budete musieť ujsť a čo z vašej rodiny zostane pokope. Taký je každodenný život Francine.

Vo svojich 32 rokoch už zažila nepredstaviteľné hrôzy. Jej dom v dedine neďaleko Gomy v Konžskej demokratickej republike bol zničený pri nálete.

„Ušli sme do Gomy, pretože naše chatrče boli bombardované. Tá moja bola zasiahnutá priamo – nezostalo vôbec nič,“ hovorí Francine a jej pohľad padá na obhorenú stenu susedovej chatrče, jedinú pripomienku domova, ktorý už neexistuje.

S rodinou strávila rok v utečeneckom tábore. Ani tam však neboli v bezpečí – aj tábor sa stal terčom bombardovania.

Prežiť ticho medzi výbuchmi

Na začiatku roka 2025 sa celá rodina ukryla v najbližšej škole.

„Mali sme čas len schmatnúť deti a ujsť. Zvieratá sme museli nechať za sebou. Boli naším jediným zdrojom obživy, celým naším budúcim životom.“

V jednej triede sa tiesnilo viac než 50 ľudí.

„Zamkli sme dvere a spali na zemi. Keď začali padať bomby, ležali sme a držali sa navzájom. Tri hodiny v kuse duneli výbuchy a streľba.“

Potom nastalo ticho. „Keď je na chvíľu pokoj, rýchlo varíte vonku. Keď to nestihnete, idete spať hladní a v noci počúvate, ako výbuchy a streľba zabíjajú vašich susedov.“

Keď sa boje na čas utíšili a rodina sa vrátila do tábora, stan bol prázdny. Všetko zmizlo. Krátko nato ich úrady vyhnali aj z tábora.

„Pamätám si to presne. Bolo to vo štvrtok. Povedali nám, že máme tri dni na odchod, inak nás vyženú násilím.“

Na cestu sa vydali pešo.

„Cesta bola plná ľudí, ktorí niesli svoje veci. Moja rodina však nemala čo niesť – len svoj strach.“

Každý večer v kroví

Dnes žije Francine so svojím manželom a tromi malými deťmi v provizórnom prístrešku – z bielej plachty, palíc, igelitových vriec a roztrhaného jutového povrazu. Prístrešky podobné tomu jej lemujú cesty alebo stoja na zadných dvoroch rodín aj cudzích ľudí. Ten ich stojí na dvore u sestry, len pár metrov od ruín pôvodného domova.

Krátko po príchode musela Francine urobiť nemožné rozhodnutie: poslať dve najstaršie dcéry, 15- a 13-ročnú, späť do Gomy k priateľom rodiny. „Musela som myslieť na ich bezpečnosť.“ Len v jej okolí bolo znásilnených mnoho dievčat.

Ani zvyšok rodiny však nie je v bezpečí. „Bomby tu teraz nepadajú, ale bezpečne sa necítime. Mužov tu unášajú každý deň. Preto sa všetci od 14 do 55 rokov každý večer skrývajú vonku – aj môj manžel. Pred západom slnka odchádza do kopcov a vracia sa až ráno.“

Jedného pondelka niekto zaklopal na ich stan a pýtal sa na mužov. „Rozhliadali sa okolo a nepáčilo sa mi, ako sa pozerali na moje deti,“ spomína. „Žijem v neustálom napätí a strachu. Ten nepredstaviteľný stres mi pred pár týždňami spôsobil potrat.“

CARE nás tu neopustila

Francinin príbeh nie je výnimočný – rovnakú skúsenosť majú tisíce ľudí v okolí Gomy. Zo svojich domovov muselo ujsť viac než 4 milióny ľudí, len z Gomy odišlo vyše 700 000 ľudí. Tí, ktorí neskončia v oficiálnych táboroch, kde býva aspoň základná infraštruktúra, žijú na miestach bez zdravotnej starostlivosti, bez jedla a vody. Nedostatok potravín, ktorý pred krízou postihoval 13 % domácností, dnes zasahuje už 71 % rodín.

Francine je jednou z nich. Nemá prácu, nemá obživu.

„Prežívame len vďaka tomu, že na nás CARE nezabudla,“ hovorí.

Pri poslednej pomoci od CARE dostala 24 kilogramov kukuričnej múky, 21 kilogramov fazule, 5 litrov oleja a kilogram soli – zásoby na mesiac pre ňu a jej rodinu.

„Každé ráno sa pýtam, ako prežijeme dnešný deň. A každú noc ďakujem, že sme to zvládli,“ dodáva, keď si prehodí vrece múky cez plece a nesie ho domov k svojim deťom.

Prosíme, prispejte na pomoc rodinám v núdzi zasiahnutým vojnou. Ďakujeme.