Po mŕtvici sa Juri pohybuje len s pomocou chodítka a veľmi ťažko rozpráva. Prišiel o domov a zostal sám. Dnes sa nachádza v dočasnom útočisku v Dnipre, kde vďaka podpore darcov CARE a organizácie Avalyst znovu nachádza kontakt s ľuďmi. Jeho príbeh pripomína, že aj uprostred vojny zostáva pre mnohých ľudí najdôležitejšia obyčajná vec — nebyť sám.

Po mŕtvici sa Juri pohybuje len s pomocou chodítka a veľmi ťažko rozpráva. Prišiel o domov a zostal sám. Dnes sa nachádza v dočasnom útočisku v Dnipre, kde vďaka podpore darcov CARE a organizácie Avalyst znovu nachádza kontakt s ľuďmi. Jeho príbeh pripomína, že aj uprostred vojny zostáva pre mnohých ľudí najdôležitejšia obyčajná vec — nebyť sám.

Jeho dedina neďaleko Donecka už neexistuje. Dom má zničený, strecha je preč. Mesiace žil bez elektriny a vody. Najhorší preňho však nebol chlad ani nedostatok jedla. Bola to samota.

„Kričal som z okna na susedov,“ spomína. „Len aby som vedel, že tam niekto je. Že tam som aj ja.“

Zvuky vojny sa nedali ignorovať. Napodobňuje ich potichu: „Ššš… ba, ba, baaa.“ Drony, výbuchy, streľba. „Bál som sa odísť. Zostal som vo vnútri. Bol som úplne sám, bez akejkoľvek podpory.“

Dobrovoľníci ho napokon našli a pomohli mu odísť.

Miesto, kde nie je sám

Dnes Juri žije v dočasnom útočisku v Dnipre, ktoré sa príznačne volá „Ocean of Kindness“ — Oceán láskavosti. O svoj domov prišiel. Čo bude ďalej, zatiaľ nevie. No už nie je sám.

Zúčastňuje sa psychosociálnych stretnutí, ktoré organizujeme spolu s naším partnerom Avalyst. Pre niekoho môžu pôsobiť nenápadne. Pre Juriho znamenajú návrat k tomu, čo mu najviac chýbalo — kontakt s ostatnými ľuďmi.

Jedno zo stretnutí bolo zamerané na emócie. Účastníci dostali jednoduchú úlohu: nakresliť emóciu do obrysu ľudského tela. Juri dlho premýšľal. Potom urobil jedinú malú bodku, priamo nad srdcom.

„Láska,“ povedal.

Keď mali písať negatívne emócie, odmietol. „Nechcem na ne myslieť. Život je príliš krátky. Chcem zostať pri tých dobrých.“

Každodenný život, ktorý sa skladá z malých krokov

Juri trávi časť dňa aj cvičením. Pomaly posilňuje ruky, sústreďuje sa na každý pohyb.

„Snažím sa zostať pozitívny. Tak som bol vychovaný,“ hovorí. „Aj tu môžem byť sám sebou.“

V noci počuje výbuchy. Pre svoje pohybové obmedzenie sa nedokáže včas dostať do krytu, ktorý je prístupný len po schodoch. Napriek tomu sa snaží zachovať pokoj. „Niekedy si robím žarty, že drony sú len hlučné včely,“ hovorí s úsmevom.

Najťažšia preňho však zostáva neistota.

„Je to len dočasné miesto. Neviem, kam pôjdem ďalej. Nechcem zostať sám.“

Priestor, ktorý existuje vďaka podpore darcov

Stretnutia, ktorých sa Juri zúčastňuje, nie sú samozrejmosťou. Existujú vďaka podpore darcov CARE a práci nášho partnera Avalyst. Dávajú ľuďom, ktorí prišli o domov, možnosť znovu byť medzi ostatnými. Rozprávať sa. Zdieľať. Na chvíľu nemyslieť na to, čo stratili.

„Najdôležitejšie je nezostať v tichu,“ hovorí Juri. „Vypĺňam ho úsmevom, rozhovormi a tým, že zostávam pozitívny.“

Je to človek, ktorý začína odznova — bez domova, bez istoty, ale s odhodlaním žiť. Nie len prežívať.

Pomôžte nám zachovať tieto služby

Na Ukrajine žijú tisíce ľudí ako Juri. Ľudí, ktorí prišli o domov, zdravie alebo svojich blízkych. Psychosociálna podpora a bezpečný priestor, kde môžu byť medzi ostatnými, sú dôležitou súčasťou ich návratu do života.

Tieto aktivity realizujeme spolu s naším partnerom Avalyst vďaka podpore darcov CARE.

Podporte psychosociálnu podporu pre ľudí zasiahnutých vojnou na Ukrajine. Ďakujeme.