Príbeh nášho kolegu Berimy zo Sudánu k Svetovému humanitárnemu dnu

Dvere lietadla boli ešte otvorené. Berima, náš kolega – humanitárny pracovník CARE v Sudáne – už sedel pripútaný na ceste späť za rodinou. Pilot dostal povolenie na štart, keď mu náhle zazvonil telefón. „Zastavte okamžite. Začala vojna.“

Behom pár minút sa letisko v Chartúme zmenilo na chaos.

„Povedali nám, nech necháme všetko a čo najrýchlejšie vystúpime. Môj pas, počítač, kufor – všetko zostalo v lietadle. Vo vrecku som mal len občianku a telefón,“ spomína Berima.

Spoločne s kolegami sa snažil dostať do bezpečia. Lenže mestom už duneli výbuchy a streľba. Keby zostali na letisku, neprežili by.

„Keď na nás štrnásťročný chlapec namieril zbraň.“

„Preliezali sme ploty, bežali, schovávali sa. A potom nás zastavila ozbrojená skupina. Jeden z nich bol chlapec, možno štrnásťročný. Namieril na nás zbraň a kričal, že nás zastrelí. Bol som si istý, že je to koniec. Ďalší z nich ho zastavil a pustil nás ďalej.“

O kúsok ďalej dopadla bomba tak blízko, že všetci padli na zem.

„Prach, dym, ohlušujúci hluk. Len inštinkt nám velil zakryť si hlavy a dúfať.“

Päť dní v hoteli

S kolegami našli útočisko v hoteli. Ani tam ale neboli v bezpečí. Budova sa otriasala pri každom výbuchu, dochádzala voda aj jedlo a kontakt s CARE bol čoraz ťažší. Po piatich dňoch museli odísť.

Išli 15 kilometrov pešo k autobusovej stanici – medzi vrakmi áut, streľbou a ozbrojenými kontrolami. Cestou ich znovu prepadli. Vzali im všetko – aj doklady a telefón. „Nechali mi len SIM kartu. Možno to znie zvláštne, ale práve tá ma zachránila. Vďaka nej som mal uložené čísla na členov našich komunít. Mohol som im volať, pýtať sa, ako sú na tom a čo potrebujú. Aj keď som sám utekal, cítil som, že nesiem zodpovednosť – aby ostatní mali vodu a základné veci na prežitie.“

Návrat k rodine. A späť do práce.

Keď sa konečne dostal k domov, zistil, že ani tam nie je bezpečné. Jeho štvrť bola pod paľbou, susedia boli mŕtvi. Jeho žena, lekárka, ďalej ošetrovala zranených, aj keď sama bola v ohrození.

Nakoniec sa mu podarilo dostať rodinu do bezpečia v Ománe. On sám sa ale do Sudánu vrátil – tentoraz do Port Sudán, odkiaľ ďalej podporuje ľudí zasiahnutých vojnou.

„Práca počas vojny je nesmierne ťažká. Nemôžeme sa voľne pohybovať, preto sa toľko spoliehame na miestnych ľudí, ktorí udržujú projekty v chode. Vďaka nim majú rodiny vodu a základnú pomoc,“ hovorí.

„Aj keď som sám utečenec, budem ďalej pomáhať.“

Berima dnes patrí medzi ľudí, ktorí museli utiecť zo svojich domovov. A napriek tomu každý deň pracuje pre druhých. Humanitárni pracovníci v Sudáne čelia rovnakému strachu, neistote a stratám ako ľudia, ktorým pomáhajú. A napriek tomu pokračujú – pretože vedia, že ich práca znamená rozdiel medzi prežitím a zúfalstvom.

„Milujem svoju prácu a ľudí, s ktorými ju robím. Budem ich podporovať, odkiaľkoľvek a akokoľvek to pôjde. Aj keď som sám musel zo zeme utiecť,“ hovorí Berima.

A v tom spočíva skutočná sila humanitárnych pracovníkov.

Napísala Sarah Easter, tlačová hovorkyňa pre humanitárne krízy, CARE