Mariam* sa spolu so svojím manželom a dvoma deťmi vrátila z iránskeho mesta Karadž do susedného Afganistanu. Po dvojdňovej ceste dorazili do tranzitného centra Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) v Heráte.
Fotografia: Mariam počas konzultácie v tranzitnom centre v Heráte. Po návrate z Iránu tu získala zdravotnú a psychologickú podporu.
Pre jej deti však cesta nebola návratom domov. Narodili sa v Iráne a Afganistan bol pre ne úplne neznámou krajinou.
„Je toto Afganistan? Je to naša krajina?“ pýtali sa počas cesty svojej mamy.
Na Mariam po prekročení hranice nečakali odpovede, ale ďalšie otázky. Nájde jej manžel prácu? Budú môcť v Afganistane zostať? A ako sa postarajú o svoje deti?
„Myslím na budúcnosť svojich detí,“ hovorí. Práve možnosť nájsť si prácu je pre rodinu teraz najdôležitejšia. Bez pravidelného príjmu Mariam nevie, ako budú ďalej žiť.
Mariam nečakala, že po návrate nájde miesto, kde jej niekto pomôže.
„Keď sa konzultácia začala, len som plakala,“ spomína. „Poradkyňa mi pomohla, podporila ma a cítila som sa pokojnejšie.“
Rozhovor jej poskytol priestor na chvíľu sa zastaviť, vydýchnuť si a hovoriť o tom, čo si so sebou priniesla z Iránu. Úľava však bola len krátkodobá. Otázky, či jej manžel nájde prácu a ako rodina zabezpečí svoje deti, zostávajú bez odpovede.
S podobnými obavami, aké prežíva Mariam, sa poradkyňa Farida* stretáva každý deň. Do tranzitného centra prichádzajú ženy, deti aj mladí ľudia, ktorí zápasia s úzkosťou, depresiou a silným stresom. Niektorí si so sebou nesú napätie z predchádzajúceho života v Iráne, iní strach z náročnej cesty a neistotu z toho, čo ich po návrate čaká. U časti rodín sa dlhodobý tlak prejavuje aj vo vzájomných konfliktoch.
Duševné zdravie často ustupuje do úzadia. Rodiny najskôr riešia bývanie, prácu a zabezpečenie základných potrieb. Stres spojený s núteným návratom, stratou stability a neistou budúcnosťou preto často zostáva nepovšimnutý. Podľa Faridy ľudia často vyhľadajú pomoc až vo chvíli, keď sa ich psychická záťaž začne prejavovať aj fyzicky.
Faridina práca stojí na pocite bezpečia, dôvery a rešpektu. Ľuďom vysvetlí, že rozhovor zostane dôverný, a nechá ich bez nátlaku hovoriť len o tom, čo sami chcú zdieľať.
Podporu dostávajú aj deti. Neistotu prežívajú spolu so svojimi rodičmi a citlivo vnímajú ich strach aj napätie. Pracovníci preto využívajú hry a jednoduché aktivity, ktoré deťom pomáhajú upokojiť sa a vyjadriť emócie, pre ktoré niekedy samy nedokážu nájsť slová.
Rodiny však v centre väčšinou zostávajú len krátko. Niektoré absolvujú iba jednu konzultáciu, iné dve. Pracovníci im môžu odporučiť dychové cvičenia, vysvetliť, ako sa stres prejavuje, alebo ich nasmerovať na ďalšie služby. Predovšetkým im však ponúkajú chvíľu, počas ktorej sa môžu zastaviť a uvedomiť si, že na svoje obavy nemusia byť úplne sami.
Príchod do Afganistanu pre mnohé rodiny neznamená koniec cesty, ale začiatok ďalšej neistoty. Často prichádzajú bez úspor, dokladov, stabilného zázemia a jasnej predstavy o tom, čo bude ďalej.
Tranzitné centrum Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) v afganskom Heráte, kde ľudia po návrate z Iránu dostávajú zdravotnú a psychologickú podporu, ako aj ďalšiu humanitárnu pomoc.
Takéto rozsiahle návraty predstavujú veľkú záťaž pre krajinu, ktorá už dlhodobo zápasí s hospodárskou a humanitárnou krízou. Pomoc sa navyše obmedzuje práve vo chvíli, keď ju potrebuje čoraz viac ľudí. Nedostatok financií núti humanitárne organizácie obmedzovať potravinovú pomoc aj služby určené navrátilcom.
Pre afganské rodiny sa preto neistota prekročením hranice nekončí. Práve naopak – až potom sa začína hľadanie bývania, práce, bezpečia a miesta, ktoré by mohli opäť nazývať domovom.
Nie vždy. Mnohí odchádzajú z Iránu a Pakistanu pod tlakom sprísnených migračných opatrení, zatiaľ čo ďalší sú priamo deportovaní. Často preto nemajú dostatok času pripraviť sa, zabezpečiť si bývanie ani naplánovať, z čoho budú po návrate žiť.
Po prevzatí moci Talibanom v roku 2021 výrazne ubudlo otvorených bojov, a Afganistan preto môže navonok pôsobiť stabilnejšie než počas vojny. Irán a Pakistan zároveň sprísnili pravidlá pobytu pre Afgancov a spustili rozsiahle návraty a deportácie. Mnohí ľudia sa preto nevracajú dobrovoľne, ale v dôsledku straty legálneho pobytu, obáv zo zatknutia alebo priameho vyhostenia.
Nižšia miera ozbrojeného násilia však neznamená, že návrat je bezpečný a dlhodobo udržateľný. Afganistan naďalej čelí hlbokej humanitárnej a hospodárskej kríze a ženy a dievčatá prichádzajú o základné práva a možnosti.
Jedna konzultácia nevyrieši nedostatok práce, bývania ani dlhodobý stres. Môže však človeku ponúknuť bezpečný priestor, pomôcť mu porozumieť vlastným reakciám a nasmerovať ho na ďalšiu dostupnú podporu.
Ženy majú v Afganistane výrazne obmedzený prístup k vzdelaniu, práci a verejnému životu. Ak sa vracajú bez dokladov, úspor alebo podpory rodiny, majú ešte menej možností získať vlastný príjem a znovu si vybudovať samostatný život.
CARE a miestne partnerské organizácie poskytujú základnú zdravotnú starostlivosť, psychologickú podporu, potravinovú a finančnú pomoc, prístrešie a podporu pri hľadaní zdrojov obživy. Osobitnú pozornosť venujú ženám, deťom a rodinám zasiahnutým vysídlením a humanitárnou krízou.
Pro Mariam znamenala jediná konzultace chvíli, kdy se mohla zastavit, vydechnout a necítit se na své obavy sama. Tisíce dalších rodin však podobnou podporu stále potřebují.
CARE společně s místními partnery v Afghánistánu poskytuje zdravotní a psychosociální péči, humanitární pomoc i podporu lidem, kteří se vracejí do země bez jistoty, co je čeká. Abychom mohli v této práci pokračovat a pomáhat dalším ženám, dětem a rodinám, potřebujeme i vaši podporu.
*Mená boli v texte z bezpečnostných dôvodov zmenené.
Pomozte lidem v Afghánistánu získat péči a oporu v okamžiku, kdy ji nejvíce potřebují.
