Len 17 kilometrov od frontu pracujú mobilné zdravotné tímy, ktoré sú pre stovky pacientov poslednou nádejou. Vozia lieky, vykonávajú náročné lekárske zákroky priamo v domácnostiach a zachraňujú životy tam, kde už nie je žiadna nemocnica. No finančná podpora sa míňa – a spolu s ňou mizne aj táto životne dôležitá služba.

Ľudmila, 66 rokov, vybehne k bránke na dvore, keď k jej domu v obci neďaleko Kramatorska prichádza sanitka. Tu žije so svojím manželom Jurijom (63) a synom Maximom (45).

V tvári sa jej objaví úľava:

„Vždy, keď vidím sanitku, srdce sa mi naplní láskou.“

Vo vnútri domu leží Maxim na nemocničnom lôžku, je úplne nepohyblivý. Ľudmila pobehá po dome, odpovedá na otázky doktorky Viktorie, vymenúva potrebné veci, rozpráva o synovom stave, ponúka čaj, upravuje lôžko, aby sa lekárka k Maximovi lepšie dostala.

Maxim sleduje mamu s úsmevom:

„Veľmi sa o mňa bojíš, rovnako ako keď v noci lietajú bomby a nemôžeš znovu zaspať.“

Ľudmila ho okríkne, na chvíľu sa jej v tvári mihne úsmev, no vzápätí opäť zmizne pod ťarchou každodenných starostí.

„Maxim je vždy pozitívny, nikdy nie je smutný ani deprimovaný. Stále vtipkuje.“

Viktoria začne vyšetrenie, zatiaľ čo zdravotná sestra Alona vyťahuje plienky z červeného lekárskeho batohu. Vonku čaká vodič Vitalij v sanitke a počúva, či nepočuje výbuchy, aby mohol so svojím tímom včas odísť.

Nekončiace húkanie sirén

Viktoria, Alona a Vitalij tvoria mobilný zdravotnícky tím CARE, ktorý tu dlhodobo pomáha vďaka podpore z Českej republiky a darcom CARE Česká republika. Osamelým seniorom a chorým ľuďom na ukrajinskom fronte tak pomáhajú lekárky vďaka českej pomoci. No peniaze sa míňajú. Z pôvodných ôsmich tímov zostali aktívne už len tri, aby sa šetrilo zo zvyšných zdrojov zdravotníckeho zariadenia.

Pracujú v extrémne náročných podmienkach – humanitárna situácia v zdravotníctve je kritická, najmä na východe Ukrajiny, pri fronte. Ľudia majú zúfalo obmedzený prístup k liekom a zdravotníckemu materiálu, najmä pacienti s chronickými ochoreniami, ako sú srdcové choroby, cukrovka, rakovina či astma.

Lekárne sú zatvorené alebo prázdne a prípadné dostupné lieky sú príliš drahé pre starších ľudí, ktorí žijú len zo skromného dôchodku 1 500 – 2 500 korún mesačne.

Primár Oleksandr hovorí:

„Naše zásoby liekov a zdravotníckych potrieb sú takmer vyčerpané. Nechceme chodiť k pacientom s prázdnymi rukami.“

Ráno Viktoria s Alonou balia posledné zvyšky liekov a obväzov do ťažkých batohov, zatiaľ čo telefóny neustále zvonia. Mama jedného z pacientov volá Viktorii, či im ešte ostala nejaká ortopedická matraca. Alona smutne pokrúti hlavou. Zároveň sa pýta, či majú niečo na alergie – tvár lekárky sa rozjasní: „Áno, ešte niečo máme, pribalím to.“ S úľavou, že ostalo aspoň niečo, naložia balíky do sanitky. Pokoj náhle preruší jediná siréna – štvorminútový, ťahavý húkavý tón.

„Dnes máme smolu, výbuchy sa začali presne vtedy, keď sme chceli vyraziť,“ konštatuje Viktoria.

Vitalij sa pýta: „Počkáme, alebo pôjdeme hneď?“ Kramatorsk je len 17,5 km od frontovej línie, často zaznie siréna až po dopade paľby.

„Sledujeme situáciu – ak nevidíme ani nepočujeme výbuch, ideme,“ hovorí Viktoria.

Pre prípad núdze má tím v sanitke ťažké nepriestrelné vesty a prilby – záchranné vybavenie pre pracovníkov, ktorí pôsobia tak blízko frontu. Zatiaľ visia vzadu v sanitke ako bežné bundy. Po štyroch minútach, keď siréna utíchne, sanitka konečne vyráža.

Na prvý pokus

V Ľudmilinom dome Viktoria začne vyšetrenie ultrazvukom a prikladá prístroj na Maximovo podbruško. Jeho pohyblivosť sa roky postupne zhoršovala v dôsledku choroby.

„Jedného dňa po chrípke sa zobudil slepý. V nemocnici zistili neurologický problém. Odvtedy rýchlo strácal pohyblivosť. Posledných päť rokov sa vôbec nehýbe. Dokáže ešte udržať hrnček, keď mu ho dám do ruky, ale to je všetko.“

Viktoria skontroluje katéter a pýta sa Maxima na bolesť. Pokrúti hlavou.

„Kým sem nezačal chodiť mobilný tím, nezvládali sme Maximovi zabezpečiť starostlivosť. Nikto nemohol prísť pomôcť. Keď bolo treba vymeniť katéter, viezli sme Maxima autom do nemocnice v Kramatorsku – no tam nám ho nevedeli vymeniť. Zmerali teplotu a poslali nás kúpiť lieky proti bolesti.“

Rodina obchádzala nemocnice a riskovala zdravie pri cestách cez oblasti úderov, len aby zabezpečila potrebné ošetrenie. Teraz Viktoria zvládne zákrok doma šetrne a bez bolesti.

„Viktoria to vie na prvý pokus,“ pochvaľuje si Ľudmila a vďačne ju pohladí po ramene.

„Môžem im zavolať kedykoľvek – vždy prídu na pomoc. Pre nás je to obrovská úľava.“

Viktoria je vyškolená organizáciou CARE nielen na cievkovanie, ale aj na ďalšie zákroky, ktoré sa dajú vykonávať u pacientov doma – tí už nemusia riskovať nebezpečnú cestu do nemocnice.

Sanitky a spoľahlivé ruky tímov však prichádzajú čoraz zriedkavejšie. Viktoriin tím dokáže navštíviť približne 15 ľudí denne, no tri aktívne tímy znamenajú len zlomok pôvodnej kapacity, ktorú mali pri dostatku financií.

To znamená, že stovky ľudí – v tomto projekte približne 360 mesačne – zostávajú bez starostlivosti a podpory.

Navštevujú pacientov s rakovinou či s pokročilým srdcovým ochorením a musia im povedať, že potrebnú liečbu nedokážu zabezpečiť. O čo ľudia žiadajú, nie je len liek – ale dôstojnosť: istotu, že v utrpení nezostanú sami.

Pre chronicky chorých či hendikepovaných znamená kolaps pravidelnej starostlivosti zhoršovanie stavu a tragicky aj zbytočné úmrtia. Prerušenie chemoterapie, inzulínu alebo liekov na srdce vedie k prudkému zhoršeniu a mnohí pacienti už dosiahli kritický bod.

Strata preventívnej starostlivosti je obzvlášť krutá – hypertenzia či malý nádor, ktorý sa dal liečiť, teraz zostáva bez pomoci. Najviac trpia starší ľudia a osoby s obmedzenou pohyblivosťou – mnohí z nich zostali po evakuácii úplne osamelí.

Na frontových líniách Ukrajiny sa rozvíja dlhodobá zdravotná kríza: zbytočné úmrtia a neliečené chronické ochorenia budú mať ničivé následky ešte mnoho rokov.

Zatváranie posledných dverí k zdravotnej starostlivosti

CARE sa snaží tomuto scenáru zabrániť: podporuje mobilné zdravotné tímy, ktoré poskytujú domácu starostlivosť nesebestačným, hendikepovaným a chronicky chorým pacientom. Sanitky sú prestavané a vybavené na mobilnú diagnostiku a liečbu. Lieky na chronické ochorenia sa odovzdávajú odborným tímom, rovnako ako ďalšie školenia, aby pracovníci zvládli zákroky, ktoré bežné zariadenia nezabezpečujú.

No všetko závisí od financií.

Primár Oleksandr prosí:

„Prosím, nezastavujte financovanie ani projekt. Je to otázka života a smrti pre mnohých ľudí. 80 % týchto tímov je závislých od medzinárodnej pomoci. Pre týchto ľudí už nič nezostáva. Ak sa podpora skončí, pre mnohých to bude znamenať skorý koniec.“

Zatiaľ čo Viktoria, Alona a Vitalij sa stále snažia pomáhať, skúsený zdravotnícky personál z frontových oblastí odchádza a vznikajú obrovské medzery v poskytovaní starostlivosti.

„Som človek ako každý iný, mám potrebu utiecť,“ hovorí primár. „Ale ako lekár tu zostávam – kto by tu inak bol? Ako môžem odísť a nechať ich tu?“

A dodáva:

„Nechceme sa vzdať pacientov, o ktorých sa staráme. Každý deň sa situácia zhoršuje. Nevieme, čo by sa muselo stať, aby sme všetko opustili a zachraňovali si vlastné životy.“

Pomôžte prosím, aby sanitka mohla prísť aj nabudúce